Podnik se konal poslední únorovou sobotu na ostrově Langkawi v Malajsii a zkušení ironmani tvrdí, že místní podmínky jsou horší jak na Havaji, kde celý seriál závodů vrcholí.

Z hojného československého zastoupení zde podle očekávání vyšel nejlépe Petr Vabroušek, který dokončil na 5. místě a za ním jen s 15 minutovou ztrátou přeťal cílovou pásku Karol Džalaj v čase 9:05:11 hodin.

V celkovém poli 524 startujících skončil Džalaj na perfektním celkovém 12. místě a v kategorii profesionálů uzavíral top desítku. Nejrychlejším mužem závodu se stal Australan Luke Mckenzie a mezi ženami kralovala Australanka Belinda Granger. Výkon startujících zužovaly 37 stupňová vedra, 29 stupňová teplota vody a téměř stoprocentní vlhkost vzduchu.

A jak viděl závod samotný Karol Džalaj?

„Keď som sa zhruba 5 týždňov pred štartom definitívne rozhodol pod vlyvom rôznych okolnosti, uvedomoval som si, že dosť riskujem. Nikdy som vážne nepretekal v takomto ročnom období, nevedel som ako moje telo zareaguje na tvrdé klimatické podmienky a veľké mínus bolo aj počet najazdených cyklistických kilometrov.

V plaveckej časti som cítil, že čas, ktorý som venoval v príprave technike nebol zbytočný. Možno som neplával o moc rýchlejšie ako zvyčajné, ale ani v 29 stupňovom mori som sa neprehrieval a kedykoľvek som potreboval zareagovať na zmenu tempa skupiny, tak mi to nerobilo žiaden problém a z vody som vyliezal desiaty.

Po 30 km cyklistiky sa moja situácia vykryštalizovala do podoby, že som sa pohyboval vo vláčiku asi 6 ľudí od 5. do 12. miesta. S takými triatlonovými menami, že ak by som mal pri sebe papier a pero tak si minimálne od polovice z nich vypýtam autogram.

Na 150 km však prišla na mňa kríza a mal som čo robiť, aby som svoju telesnú schránku plus časovkársky špeciál dopravil do depa. Prvé kilometre behu boli pokračovaním trápenia z bicykla. Myslel som si, že už je po preteku a budem mať čo robiť aby som dokončil. Po 4 km som sa však zavesil na Majstra Španielska v dlhom triatlone Caceresa Moralesa, ktorý ma predbiehal.

Reštartovalo ma to. Našťastie sa malajsky bohovia zľutovali a poslali na oblohu mraky, ktoré aspoň zakryli nepríjemné slnko. Aj vďaka tomu som sa vrátil do hry o prvú desiatku medzi profíkmi.

Pomaly som si začal vychutnávať atmosféru ironmana. V 4. kole po obrátke keď som si myslel, že už bežím do cieľa som v momente, v ktorom som zistil, že sa beží 5 kôl, dostal asi ľahkú mozgovú mŕtvicu. Myslim, že by to zakývalo aj silnejšími náturami. Prejavovalo sa kmitaním svalov v oblasti nosa a chaotickým upozorňovaním krajanov a českých bratov na danú situáciu.

Na svoju obranu uvediem, iba, že to tak bolo uvedene aj v propozíciách, ktoré sme dostali spolu s čipmi, a na behu som nemal hodinky. Dostal som sa s toho až po obrátke v 5 kole, keď som niekoľko desiatok metrov za sebou zbadal Lukáša Vróbela, známeho svojimi vystupňovanými závermi.

Telo ,ktoré už vtedy pracovalo v núdzovom režime ešte dokázalo zrýchliť, a ešte aj v cieľovej rovinke keď za sebou nikoho nevidelo, sa bálo spomaliť. Do Malajzie som odchádzal s veľkou chuťou pretekať a značnými rešpektom pred počasím, takže takéto umiestnenie ani výslední čas (horší iba o 10 minút ako osobný rekord), som vzhľadom k štartovej listine a malajskému podnebiu nečakal,“ uzavřel Džalaj.

(mim)